Ďakujem za všetky vaše úprimné a inšpiratívne príbehy. Na naliehanie môjho partnera som sa rozhodla pridať k nim ten náš. Prajem si, aby viedol k inšpirácii a dôvere vo vlastné schopnosti ako porodiť prirodzene a uvoľniť sa i v netypických podmienkach.

Minulý rok v polovici decembra sme s priateľom zistili, že budeme mať miminko. Napriek tomu, že sme o deťoch a svadbe hovorili od začiatku vzťahu, nenapadlo by nás, že otehotniem ani nie po troch mesiacoch čo sme sa zoznámili. Obaja sme však po krátkom šoku z prekvapenia mali veľkú radosť. Ku gynekológovi som šla až za mesiac, musela som si nájsť anglicky hovoriaceho doktora na juhu Španielska. Ten nám potvrdil, že som cca 2 mesiace tehotná. Keď o tom premýšľam spätne, pripadá mi to akoby sme sa všetci traja stretli v skoro rovnakom čase. V prvých týždňoch tehotenstva som mala sen o asi ročnom chlapcovi ako sedí predo mnou a od tej chvíle som nejakým spôsobom cítila, že to tak bude. Takže keď nám doktor v treťom mesiaci povedal, že to pravdepodobne bude chlapec, bolo to akoby potvrdenie mojej intuície. V prvých pár týždňoch som sa snažila zistiť čo najviac o tom aké papiere budeme potrebovať pred a po pôrode. Vyzeralo to, že pôrod bude v Španielsku – ja Slovenka, žijúca v ČR a priateľ z Nemecka. Napriek vynaloženému úsiliu k získaniu informácii, sa množstvo byrokracie pred nami odkrývalo len postupne po pôrode a jeho množstvo som na začiatku netušila, inak by mi to určite spôsobovalo omnoho viac stresu…

Bezproblémové tehotenstvo som si moc užívala. Rodina i priatelia z nás troch mali tiež radosť. Väčšinu času som strávila v Andalúzskych kopcoch, z toho niekoľko týždňov v Nemecku, Čechách a Slovensku. Cestovali sme letecky pokiaľ som sa s tým cítila bezpečne. Začala som pravidelne cvičiť jednoduché cviky a dýchanie z gravidjógy, s partnerom sme pokračovali v dlhých prechádzkach, meditovala som, zúčastnila som sa kurzu Prepis limbického otisku a hlavne som získavala veľké množstvo informácii o prirodzených pôrodoch – otvoril sa predo mnou celkom nový vesmír, o ktorom som pred tým mala len malé tušenie. Pár mesiacov pred pôrodom sme s partnerom absolvovali cez skype kurz hypnopôrod, ktorý mi pomohol skutočne dôverovať svojmu telu a dieťatku, že vedia ako porodiť. Už v tom čase ma domáce pôrody veľmi zaujali, doslova som hltala každý príbeh a dokument o nich. V podstate som si tak priala rodiť, ale nebola som si tým úplne istá. Môj rozum mi totiž vravel, že svoj prvý pôrod by bolo asi lepšie absolvovať v nemocnici.

Privátneho gynekológa som po dvoch predražených návštevách vymenila za veľmi príjemnú španielsku pôrodnú asistentku, ku ktorej som však vždy potrebovala kamarátku kvôli prekladu do angličtiny. Moja PA sa špecializuje na domáce pôrody, ktoré sú v Španielsku legálne, avšak každý si ich hradí sám, lebo poisťovňa ich neprepláca. Rutinné vyšetrenie tehotenskej cukrovky som na veľké prekvapenie miestnych lekárov odmietla (moc vám ďakujem Ivana K. za túto informáciu o možnosti odmietnutia, bez vás by som nevedela, že mám možnosť voľby. Lekárom totiž sloboda “pacienta” niekedy trochu uniká…). Taktiež som odmietla očkovanie pre mňa v poslednom trimestri, proti nejakým 3 chorobám (už si nepamätám akým), ktoré je vraj výhodné v tom, že sa protilátky dostanú k nenarodenému miminku. 10. augusta som mala ísť na ultrazvuk v 40 týždni, ale s priateľom sme mali pocit, že tam už nepôjdem (termíny pôrodu som mala dva 11. a 16. 8. a tak som najčastejšie vravela polovica augusta, ale že v podstate to môže byť v priebehu celého augusta. Toto ma uvoľnilo od stresu z prichádzajúceho termínu a prípadných otázok od známych v okolí.

8. 8. nad ránom 3.20 som sa zobudila s pocitom ako by zo mňa niečo vytieklo (ale plodová voda to nebola). Musela som ísť na záchod a postupne sa mi začali zintenzívňovať kontrakcie, myslela som si však, že sa to celé časom spomalí a ja dokonca cez deň ešte niečo i urobím (ako to vraj často býva pri prvom pôrode). Za hodinu keď sme s partnerom zmerali kontrakcie boli po 3-5 minútach. Moja kamarátka (čo študuje na pôrodnú asistentku a náhodou bola u nás v tom čase) sa na mňa prišla pozrieť. Zistila, že som otvorená na 5 cm a keďže moje kontrakcie sa viac a viac stupňovali rozhodli sme neísť do nemocnice 2 hodiny vzdialenej kde som mala v pláne rodiť. Moderná nemocnica, podporujúca prirodzený pôrod bez chémie a zbytočných zásahov, s pôrodným bazénom a anglicky hovoriacim personálom… Predstava tejto nemocnice ma ukľudňovala celé tehotenstvo – našli sme miesto kde sa budem cítiť bezpečne. Ale veci sa mali diať inak… Po krátkom čase som sa musela rozhodnúť či ísť do bližšej nemocnice (vzdialenej 30 minút), alebo zostať u nás doma. Bez zaváhania a strachu mi bolo jasné, že chcem zostať doma: bez lekárskych pomôcok, len partner a známa PA, so slobodou meniť polohy a chovať sa tak ako budem potrebovať ja, na kopci kam vedie len kamenistá hrboľatá cesta – prirodzene, so zodpovednosťou za svoj pôrod. Najprv som si medzi kontrakciami pohodlne posedela na záchode, ale zakrátko všetko nabralo svižné tempo a ja som neustále menila polohy. Zo sprchovacieho kúta som sa premiestnila na posteľ, potom na zem opretá chrbtom o posteľ a potom opäť do sprchy a takto som si to striedala ako som potrebovala. Medzitým som automaticky zatiahla závesy a zavrela okno, aby som mala väčší pocit súkromia. Môj partner mi bol veľkou oporou, bez neho si to neviem ani predstaviť. Intuitívne vedel ako ma pridržať, pomôcť mi, povzbudiť, ale hlavne len mlčky podporovať.

Približne v 8.35 po 4-5 hodinách sa nám narodil chlapec. Držať ho nahého v rukách na brušku bol nezabudnuteľný zážitok. Partner po dotepaní prestrihol pupočnú šnúru. Za pár minút som porodila placentu. A potom už sme si vychutnávali spoločný čas na posteli. Pretože som však potrebovala do nemocnice na zašitie vyrazili sme po 1,5 hodine. Tam si nás na moje obrovské prekvapenie nechali 2 dni (vraj pri domácom pôrode je zvýšené riziko infekcie, tak chlapca musia pozorovať). Vďaka mojej neústupčivosti sme našťastie mohli byť všetci traja spolu na jednej izbe bez prerušenia bondingu. A vďaka partnerovej neústupčivosti nás po dvoch dňoch skutočne prepustili. Napriek tomu ma však i tento “krátky” pobyt len utvrdil v presvedčeniu, že neísť do blízkej nemocnice bol veľmi dobrý nápad. “Žartovala som”, že keby som mala rodiť tam, náš chlapec by bol i po tých dvoch dňoch stále v brušku, bez ochoty ísť von do takého prostredia. Po návrate z nemocnice nás doma (v retreatovom centre) čakalo 3500 priateľov a známych, z ktorých mnohý chceli vidieť nášho chlapca, ale to už je iný príbeh…

Prvých cca 10 dní mi s kojením veľmi pomohla moja španielska PA, nešlo to tak hľadko ako som si predstavovala. Ale vďaka nej to ide úplne bezproblémovo. O pomoci v nemocnici sa bohužiaľ nedá hovoriť – teda až na ponúknuté umelé mlieko.

Myslím, že v priebehu celého tehotenstva a i potom, som stretávala správnych ľudí presne v pravý čas ako to bolo potrebné. Za čo som všetkým nesmierne vďačná.

Pri spomienke na môj domáci pôrod bez akéhokoľvek lekárskeho zásahu mi častokrát vohnal slzy do očí svojou krásou, intimitou, prirodzenosťou, živočíšnosťou a jednoduchosťou. Splnené prianie, aby sa všetko dialo najlepšie ako len môže sa naplnilo, a neustále napĺňa…

H.D.