Zdieľam svoj pôrodný príbeh, pretože viem ako mňa mnohé inšpirovali. Nie je návodom pre nikoho, je to moja cesta, ktorú som si precítila. Zdieľam ho, lebo som pochopila, že žena vie rodiť SAMA. Nemusí byť fyzicky sama, nemusí byť doma. Ale rodí ONA. Zdieľam ho preto, lebo mám obrovskú úctu ku každému pôrodu, ku každému rozhodnutiu ženy. Už viem: „Každá cesta je dokonalá..“

Tatiana Horváthová

INTRO

O narodení svojej prvej dcérky som napísala celú stránku http://www.prirodzene-materstvo.sk/o-mne/moj-pribeh/, mojím zámerom bolo šíriť všetko to krásne, prirodzené, čo som zažívala a zažívam so staršou dcérkou, a zároveň som chcela inšpirovať budúce mamičky, aby niektoré veci urobili lepšie ako ja.

Narodenie mojej druhej dcérky bol úplne iný, ale ÚPLNE iný zážitok.
Narodila sa sama, nádherne, dokonale, neuveriteľne, čisto, nerušene, v prúde, bez štipky strachu, živelne, s maximálnou pokorou, vďakou, úľavou… Bohu vďaka, životu vďaka, vďaka môjmu telu, vďaka môjmu milovanému mužovi, vďaka môjmu milovanému dieťatku..
Príprava na tento pôrod trvala snáď od pôrodu prvej dcérky, kedy som postupne pochopila veľa.. Pôrod sa nedá oddeliť od spôsobu života, od Vašich názorov, postojov, od priebehu tehotenstva, všetko je poprepájané, všetko je cesta.
Som mojej druhej dcérke nesmierne vďačná za našu spoločnú cestu.

TEHOTENSTVO

Počúvala som seba, do ničoho sa nenútila. Oddychovala aj veľa pracovala, vonku na záhrade, cvičila tehotenskú jogu, jedla na čo som mala chuť. Našla si gynekologičku, ktorá akceptovala všetky moje požiadavky, vaginálne a aj niektoré iné vyšetrenia som odmietla. Absolvovala poradňu u súkromnej pôrodnej asistentky. Od 36tt som už nikam nechodila, pretože som cítila potrebu úplného pokoja, až na záver som absolvovala jednu poradňu v TN pôrodnici.
Preciťovala som a preciťovala ako sa narodí naše dieťatko. Mala som v sebe možnosti otvorené a nesílila som sa ani do jednej. Povedala som si, že to budem vedieť, čo je pre nás správne, budem to cítiť, a aj sa tak stalo.

POROD

Tri noci som mala pravidelných poslíčkov, ktorí vždy nad ránom ustali. Prvú noc som od vďačnosti, že rodím plakala, tíško šťastím, vedľa mňa spala moja staršia dcérka. Rodila som nakoniec v utorok, 2.septembra, kedy som dcérku Julianku, na jej prianie, prvýkrát viedla do škôlky. Celý deň som vnímala pomaly prichádzajúce kontrakcie, vlny. Na pošte, aj v škôlke, neskôr doma. Postupne silneli a ozývali sa hlasnejšie, prinútili ma zastať a sústrediť sa. Najlepšie mi bolo v miernom predklone s oporou. Raz to bola parapeta, raz práčka, raz skrinka…
Naznačila som manželovi, že rodím. On trochu znervóznel, mne to bolo smiešne, pomyslela som si: „Veď ja rodím, ja by som sa mohla báť.“ Ale necítila som ani zrnko strachu, skôr radosť a istotu. Celé tehotenstvo mi manžel absolútne veril, dôveroval. „Ty porodíš hoci aj pri troch duboch..“ (magické miesto neďaleko nášho pozemku). Manžel odišiel na náš pozemok, kde vlastnoručne stavia náš dom a buduje gazdovstvo. Vedel, že chcem rodiť sama a dal mi na to priestor. Jeho láska a viera mi boli vnútornou oporou, tá mi stačila, nepotrebovala som jeho fyzickú prítomnosť.

Ako veľmi som obdivovala ženy z miliónov pôrodných príbehov, ktoré rodili prirodzene, či doma, či samy. Vnímala som ich ako Ženy v plnej sile a kráse. A zrazu som bola Žena, ktorá rodí. Ja rodím!!! Cítila som sa úplne prirodzene, bol vlastne normálny deň a ja som mala veľa energie, chuti pracovať, a stále som niečo porábala, ale len tak mimochodom som predychávala kontrakcie.

Môj muž so mnou telefonoval a nakázal mi: „Zavolaj Lenku.“ Lenka- pre mňa dokonalá „dula“, dula bez štúdia, dula svojou podstatou, dula dokonalá. Áno spĺňala všetky moje predstavy. Lenka – jedna z mojich najbližších kamarátok, sestra, ktorú som nemala, Žena – vnímavá, pokorná, krásna, jemná aj silná.
Zavolala som Lenku a jej partnera, ktorý bol s mojim mužom. Lenka pri mne proste bola, cítila som jej absolútnu vnútornú podporu, úctu, obdiv k prírode, celému pôrodnému procesu, životu, dieťatku, ktoré som rodila, mne.. .Lenka tu tíško pri mne bola a nebola.. presne to som potrebovala. Veľmi som chcela rodiť, rodiť JA, a nie byť odrodená, netúžila som byť niekým vedená, či dostávať akékoľvek rady..
Rodilo moje telo, rodilo sa moje dieťatko. Samo. Svojim tempom, vo svojej réžii.

Lenka sa ku mne pridala o ôsmej večer, staršia dcérka už spala. Všetko nachystané (olejčeky k pôrodu Eone, Bachovky rescue) sme preniesli zo spálne do obývačky. Svietila mala červená lampička pri našom červenom gauči, bol nachystaný červený uterák. Horela medová sviečka, anjel a kohútik (slovanský ochranný symbol detí), ktoré sme kúpili na našich slávnostiach v Zubáku. Hral MAOK, tichučko. Všade pokoj, bolo mi dobre.

Kontrakcie silneli, prechádzali do krížov, protitlak raz bolesti uľavil, raz nie. Kľakám si na matrac vedľa gauča.. v tichu, v sebe, ( Lenka sedí v rohu). Požiadam ju o kraniosakrálnu terapiu, neviem ako dlho trvá, ale prináša mi úplnú úľavu. Na chvíľu všetko ustalo a ja načerpávam sily.
Ľahnem si na ľavý bok, na matrac vedľa gauča. Kontrakcie vládnu môjmu telu, v mojom tele je hurikán, trasú sa mi nohy. Vnútro mi šepká, aby som išla do gravitačnej polohy, neide to, vraciam sa späť. Zvieram kovovú konštrukciu gauča, kusnem do vankúša. Ufff..

A vnútorne komunikujem s dieťatkom: “ Môžeš ísť, cesty sú otvorené, prejdeš ľahko a rýchlo…“ Netuším odkiaľ som to vedela, keďže som nevedela na koľko som otvorená, nemala som to od koho vedieť, a ani ma to nezaujímalo.. O chvíľu praská plodová voda (21:34), hmatám v pôrodných cestách,“ je to hlavička?!“, vzrušene, zmätene rozmýšľam. Vyzliekam si dlhú červenú sukňu a kľaknem si na kolená a sedím na pätách. Pri ďalšom sťahu hlavička vchádza do ciest, cítim tie krásne, mokré vlásky, pridržiavam hlavičku, vychádza celá von, a po nej celé telíčko, chytám, držím si ju sama a prikladám na svoju hruď…Ja SAMA.. splnila sa mi najtajnejšia túžba, chytiť si sama svoje dieťatko, byť tá prvá, ktorá sa jej dotkne, ktorá ju drží. Je to pre mňa tá najväčšia česť, dotknúť sa Života, dotknúť sa dokonalého zázraku, dotknúť sa mojej dcéry, dotknúť sa Magdalénky…

Držím si ju stále na hrudi a ďalej rodím, sťahy neustávajú. Prichádza manžel, objíma nás a pomáha nám postaviť sa, sme spolu, my traja ako pri počatí. Ľahám si na gauč na pripravené vankúše, s dieťatkom na hrudi. Sťahy stále intenzívne pokračujú, túžim, aby už ustali, a tak mi napadne, že skúsim zatlačiť. Zatlačím raz a vychádza placenta. Celá a veľká, poprosím Lenku, aby ju uložila do misky vedľa nás. Ostáva spojená s mojím milovaným dieťatkom až do rána.

Úľava, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem.. stále opakujem.

Konečne sa dokážem sústrediť na svoju dcérku, krásne pije, je kráásna a dokonalá…Moja, naša, Božia..vládne ticho, radosť, pokoj, krása..

Až neskôr som pochopila, že som svoju dcérku vôbec netlačila, že išla úplne sama, že ju vypudzovalo moje telo samo..že tlačiť sa nemusí… zistila som to až keď som na záver raz zatlačila placentu.. všetko bolo v réžii prírody, môjho tela dieťatka.. a hrádza ostala neporušená, porodila som úplne bez zranenia, aj vďaka príprava s balónikom, masáži, „netlačeniu“, gravitačnej polohe…

Ďakujem Bohu, Dokonalosti v sebe, v dieťatku, v mojich blízkych i vzdialených, všetkých na našej ceste.
Obzvlášť ďakujem môjmu mužovi, ktorý ma milujem a obdivuje, dôveruje mi a podporuje ma. Mojej staršej dcérke, cez jej pôrodný príbeh som tak veľa pochopila, naučila sa, zmúdrela. Mojej mamke, že ma porodila. Mojej svokre, že sa postarala o Julianku počas pôrodu a že je na mňa hrdá. Lenke, že pri mne „len“ bola 🙂 a všetkým, všetkým ktorí nám kedy pomohli a podporovali nás.
A ešte PA Márii, telefonát s ňou par dní pred pôrodom, mi bol balzamom na duši, vlial do mňa veľa dôvery..Ďakujem všetkým „osvieteným pôrodným asistentkám aj pôrodníkom, ktorí dokážu nechať ženy rodiť…

S pokorou, vďakou, láskou
Táňa

Viac tu: http://eshop.prirodzene-materstvo.sk/o-nas/zrodenie-magdalenky/