Gerbera1. časť
Počas prvého tehotenstva v roku 2008-09 som pravidelne navštevovala pražské A-centrum, kde som sa prvý krát stretla s možnosťou rodiť doma. Rozhovory s maminkami, ktoré sa pre pôrod doma rozhodli, boli zaujímavé, ale v praxi som si nedokázala sama seba v tejto úlohe predstaviť.
Registrovala som sa v pôrodnici, chodila k lekárovi na pravidelné prehliadky a poctivo som absolvovala všetky vyšetrenia a zákroky, ktoré mi odporučil. Väčšinu som z nich považovala za zbytočné, ale ich to nariadil pán doktor, nemala som silu odporovať.
Blížil sa termín pôrodu a doma nastala otázka predpôrodného kurzu. Mne ako zdravotnej sestre s VŠ titulom prišlo úplne zbytočné sa niečoho takého zúčastňovať. Skúšku z gynekológie a pôrodníctva som mala za jedna, pediatria je môj obľúbený obor, tak načo strácať čas niekde, kde sa bude laikom vysvetľovať priebeh pôrodu a následná starostlivosť o dieťa.  Informácii z učebníc som mala predsa dosť. Manžel bol ale iného názoru. Keďže aj on sa celého procesu mal zúčastniť a na rozdiel odo mňa nič o tom nevedel, dostala som podmienku, že ak chcem aby bol so mnou pri pôrode, mám nás na nejaký kurz prihlásiť. Tak keď to musí byť, voľba bola jednoduchá, prihlásila som nás na kurz k Ivane.
V priebehu šiestich stretnutí som od Ivany dostala množstvo dôležitých a hlavne praktických informácii, ktorá sa v škole neučia. Doteraz si zo školy pamätám na úvod jednej prednášky, ktorú prednášajúca doktorka zahájila vetou, že keby ženy vedeli, koľko komplikácii môže ich a ich deti počas tehotenstva  a pôrodu stretnúť, určite by deti nemali. Nasledovalo viac než hodinové rozprávanie o patológii pôrodu a jeho komplikáciách.
U Ivany to bolo iné, porozprávali sme sa, ako to chodí v pôrodnici, ktoré zákroky sú a ktoré nie sú nutné, dozvedeli sme sa veľa o kojení, manipulácii s dieťaťom, očkovaní. Všetko v príjemnej atmosfére, bez zastrašovania či obhajovania, jednej alebo druhej strany. Dostali sme nie len ucelený pohľad na priebeh prirodzeného pôrodu bez zásahov z vonku, ale aj na priebeh nemocničného pôrodu s použitím dostupných nástrojov či  prístrojov. Ako postupne plynul kurz, začala som sa pohrávať s myšlienkou pôrodu mimo klasickú pôrodnicu. Na základe informácii od Ivany a mojich poznatkov z praxe ako detská sestra, nechcela som sa už stať pacientom, ktorý musí poslúchať a prispôsobovať sa. Prvá voľba padla na pôrodný dom, príjemné skoro domáce prostredie prispôsobené na rodenie detí. Problém však je, že nič takého u nás neexistuje. Rozhodnúť som sa mohla medzi pôrodom v nemocnici ohrozovaná nozokomiálnymi nákazami, v spoločenstve neznámeho personálu, ale s prípadnou možnosťou okamžitého život zachraňujúceho zásahu. Či zvoliť alternatívu pôrodu v paneláku, bez medikácie, prístrojov, ale prebiehajúceho v príjemnej atmosfére domova. Rozhodnutie neovplyvnil iba kurz u Ivany, ale aj množstvo v tehotenstve prečítaných kníh. Na mojom nočnom stolíku sa vystriedali knižky nie len od M. Odenta či V. Marka, ale aj odborné  gynekologicko – pôrodnícke skriptá pre medikov. S manželom sme o tom dosť diskutovali a nakoniec sa dobrali k názoru, že skúsime rodiť doma a ak to nepôjde, pôrodnici sa brániť nebudeme.
Necelé  tri týždne pred termínom mi ráno začala odtekať plodová voda. Keďže v  priebehu dňa sa žiadne kontrakcie nedostavili, na základe telefonickej konzultácie a následnej návšteve u nás doma, mi Ivana odporučila odjazd do nemocnice. Tam som si zažila 10 dňový pobyt s vyvolaním pôrodu, potrhanými pôrodnými cestami,  nástrihom hrádze a jeho následným šitím skoro bez umŕtvenia, odnesením dieťaťa, svietením kvôli žltačke. Na sále som počas druhej fázy pôrodnej a krátko po nej napočítala sedem neznámych ľudí , z ktorých sa mi ani jeden nepredstavil. Na oddelení som si vyskúšala spoločné WC a sprchy na chodbe. O príjemnej atmosfére a oddychu som mohla iba snívať. Na izbe sa nikdy poriadne nezatvorili dvere, sestry, lekári, upratovačky, rehabilitačná, návštevy, opäť sestry, lekári, upratovačka, cez deň aj v noci tam stále  niekto chodil, kontroloval, zapisoval či vytieral podlahu. O nekonečných návštevách mojej zahraničnej spolu ležiacej a jej hodinových telefonátov v ruskom jazyku radšej pomlčím.
Pobyt na oddelení šestonedelia som prežila vďaka tomu, že sestry tam akceptovali, že som zdravotník a starostlivosť o dcérku nechali úplne na mne. Domov som sa vrátila unavená, sklamaná. Z pôrodu som očakávala radosť a naplnenie, miesto toho sa dostavil pocit znásilnenia a smútku. Rodila som v polosede pripútaná na monitor a infúziu. Aj napriek mojej výraznej prosbe, že v sede sa  tlačiť nedá, že sa chcem postaviť a neprajem si nastrih, nikto nereagoval. Nastrihli a nechali ležať. Do teraz som presvedčená, že keby som sa postavila 2,5kg a 45cm dcérka by zo mňa bez problému „vypadla“.

2. časť
Necelé 2 roky po prvom pôrode som bola opäť tehotná  (rok 2011) a mala som jasno. Nikto cudzí nebude vyšetrovať , pozorovať a rozhodovať o mojom dieťati a nikto z nich sa ho po narodení nebude dotýkať.  Hneď ako som zistila, že som tehotná, kontaktovala som Ivanu, či by bola ochotná so mnou pôrod doma opäť skúsiť. Nevidela  v tom problém. Ďalej až na tretí pokus sa mi podarilo nájsť rešpektujúcu lekárku, ktorá bola ochotná akceptovať moju voľbu, t.j. minimálne vyšetrovanie počas tehotenstva a spolupráca s Ivanou. Vďaka tomu som tehotenstvo  strávila v radostnom očakávaní, v pohode a bez stresu, s dôverou k sebe, k dieťaťu aj manželovi, ktorý mi bol veľkou oporou.
2 týždne pred termínom ma začali prenasledovať poslíčky. Každú noc som sa budila, na kontrakcie, ktoré boli miestami pravidelné, bolestivé, ktoré ale vždy po 2-3hodinách ustali. Bola som unavená, podráždená. Kontaktovala som Ivanu a tá ma podporila, že je to normálne, že raz príde ten deň  kedy poslíčky neprestanú. V deň termínu sme sa s manželom do noci rozprávali. On potom odišiel spať do spálne, ja som zostala v obývačke, kde som na gauči zaspala. Okolo 2:30 ma prebudilo prasknutie plodovej vody a spustili sa pravidelné kontrakcie. 3:30 som volala Ivane, popísala jej momentálnu situáciu a spolu sme sa dohodli na ďalšom postupe. Po zdvihnutí telefónu som na druhej strane očakávala ospalý, práve zobudený hlas. Prekvapilo ma však, že Ivana pôsobila sviežo, ako keby vôbec nespala. Do hodiny bola u nás.
Prvú dobu pôrodnú som strávila v kúpeľni, striedavo vo vani a na balóne. Ako pri prvom pôrode, vadila mi dlhodobá prítomnosť kohokoľvek. Manžela som si zavolala asi dvakrát, po chvíľke som ho ale opäť poslala do obývačky. So stupňujúcou sa silou kontrakcii sa stupňoval aj môj hlasový prejav. Vonku sa rozvidnievalo, staršia dcérka sa zobudila a cez stenu kúpeľne som vďaka tečúcej vode odhadla, že aj susedia už vstali. Krátko po mojom presunutí sa do spálne, na zemi v kľaku sa narodila Kristýna. Keďže som masáž hrádze flákala a s Epinom necvičila, pri mierach 4200g a 54cm bolo rodenie hlavičky aj ramienok pre mňa nezabudnuteľný zážitok, kde som Ivanu dokonca prosila, aby ma nastrihla. Ona sa len usmiala a pokračovala vo svojej práci. Po ďalších troch kontrakciách bolo po všetkom. Držala som v náručí Týnu, vedľa stála staršia dcérka s manželom, ktorí boli dovtedy spolu vo vedľajšej  miestnosti. Po vzájomnom privítaní som s holkami zaliezla so postele, manžel pomohol Ivane s upratovaním a do hodiny sme sa nikým nerušení radovali z našeho miminka. Ivana k nám prišla ešte v ten deň večer na kontrolu a potom chodila pravidelne až do desiateho dňa po pôrode. Okrem toho bola stále na telefóne, pripravená riešiť akýkoľvek problém.
Týmto jej chcem poďakovať za úžasný zážitok prirodzeného pôrodu, ktorý som prestála bez jediného poranenia ihneď schopná normálne fungovať. Najvýstižnejšie, jednoducho a prirodzene to vyjadrila staršia dcérka:  „ Maminka urobila hua – hua a z pupíka vykúklo miminko“ 🙂

Ivano, ešte raz ďakujeme a myslíme na Vás, Andrea s Pavlom, Denisou a Týnou