Mala som 17 rokov (čo bolo pred siedmimi rokmi) a môj lekár povedal, že možno budem mať problém otehotnieť, alebo možno žiadne deti nebudú…Bola som v šoku, deti som mala rada a vždy som si predstavovala, že jedného dna budem môcť mat malé voňavé klbko aj ja… Strašne ma ta myšlienka zožierala a kysla vo mne v každom mojom vzťahu… Keď som spoznala môjho manžela, rovno som mu povedala, ako sa veci majú, aby nebol v budúcnosti sklamaný. Náš vzťah bol veľmi emotívny hneď od začiatku, tak som si nekládla servítky pred ústa… O 6. mesiacov, počas písania diplomovky a pripravovania sa na štátnice som prišla na to, že som tehotná… 🙂 Povedala som si konečne a viac som tehotenstvo neriešila… Chodila som pravidelne k lekárovi, absolvovala testy, stravovala sa zdravo… presne tak, ako to bežne periodika a rady príbuzných radili… Tehotenstvo som prežívala mainstreamovovo, až kým som sa nedostala k mojej sesternici, s ktorou sme zhliadli jeden film o pôrodoch, o prirodzenosti a o sile ženskosti. V tu noc som zaspávala ťažko….Nevedela som si predstaviť, že som niečoho takého schopná a dostala som strach….To ma však správnym spôsobom naštartovalo a začala som hľadať sama…Predpôrodný kurz s cvičením, uvoľňovacími technikami a rozhovormi. Môj život sa začal točiť okolo článkov o pôrodoch, prirodzenosti, a sile, ale hlavne o ľuďoch, ktorí z nich nerobia strašiakov, o Ivane, o Janke Ivaneckej a za stálej podpory mojej sesternice (ďakujem Zuzi)….

Na Slovensku nie je tehotenstvo len choroba(z mojej skúsenosti), ale i samotná komplikácia… Môj dohodnutý pôrodník, inak expert pri ťažkých a komplikovaných pôrodoch, ma desil – už ako tehotná som z neho mala strach, ale keďže od malička neviem autoritám povedať nie, ani naňho som sa nevykašľala…a mala som…V ôsmom mesiaci, po prehliadke som dostala záchvat úzkosti z toho, ako na mňa vyletel, že som pribrala a že sa mam spamätať, lebo po pôrode sa na mňa manžel ani nepozrie….A ten muž mal byt pri mojom pôrode…. stelesnenie podpory a vľúdnosti…

Vypočítaný termín podľa lekára bol 9.11, ten náš 14.11..Ja som si z toho hlavu nerobila a snažila som si vsugerovať myšlienku, že to sama zvládnem, že za tým človekom prosto nepôjdem…

V sobotu ráno som sa zobudila na to, že mi začala odchádzať hlienová zátka…Povedala som si fajn, tak už sa to začne 🙂 a tešila som sa…v nedeľu ešte stále odchádzala, žiadne kontrakcie, bábo kopalo, tak som bola pokojná a čakala som…Večer som už začínala cítiť kríže a keď sme si ľahli spať, tak som sa začala postupne budiť na kontrakcie….Vydržala som nezobudiť manžela, lebo ma všetci upozorňovali na to, že muži by sa mali vyspať, pre nich je to väčší stres 😀 ja som driemala, ak sa dalo, oddychovala a cvičila tak, aby mi bolo čo najpríjemnejšie..Zhruba o pol ôsmej ráno som si dala teplu vanu, prijemne som sa uvoľnila a kontrakcie začínali zosilňovať…Niekedy okolo deviatej som sa začala báť a povedala som manželovi, žeby sme mali skúsiť isť do pôrodnice, na kontrolu, či už teda skutočne niečo začalo, alebo nie.. 🙂 Keď sme prišli do nemocnice, dostali sme sa k nášmu lekárovi, ktorý nás nepríjemne prijal a mňa hneď poslal na kozu…Akurát som však dostala veľmi silnú kontrakciu a vtedy pochopil, že si z neho nerobím dobrý deň…Hneď nás poslal do výťahu, vybaviť papiere…Lebo práve papiere sú v týchto chvíľach najdôležitejšie – to len aby ste vedeli! Manžel mi povedal, že som otvorená na 4cm, mne to lekár povedať nestihol…Prišli sme na oddelenie, kde mi dali košeľu, keďže sme zabudli tašku v aute a posadili ma na vozík. Vyzerala som neskutočne s botaskami na nohách 😀 P tomto prevezení ma „odniesli“ na monitor a nechali ma tam ležať. Nikto sa ma nič nepýtal, nikoho som nezaujímala. Manžel stal von a čakal…Nebolo mu dovolene isť za mnou…Asi po 15 min ma poslali na klystír, aj napriek tomu, že som ho nechcela….“Rutina, nesťažujte sa“…Potom som sa prechádzala na chodbe a kontrakcie ustávali….zľakla som sa…prosto som sa cítila zle, ako rybka v akváriu…Bola som ďalší prípad, ďalšie číslo.. Zhruba po pol hodine ma poslali na sálu, kde mi dali monitor a napichli mi žilu. Od detstva mam panicky strach z ihiel, no sestrička mi povedala, že to musím a bodka….Ja som sa podvolila…Ruku som mala aspoň zaťatú v lakti, nech mi toho svinstva aspoň podvedome kvapka menej…Cestou na vecko sme sa s manželom schovávali, aby som sa mohla napiť.. Okolo 12tej mi lekár pozrel ozvy a skonštatoval, že to napichne vak blán…Chvalabohu sa zdŕžal a prišiel niečo pred 13tou hodinou. V tom čase som už kontrakcie nevedela precítiť tak ako predtým, ako doma…Cítila som sa tak, akoby sme ani ja, ani bábätko vôbec neboli kompatibilní, akoby sme sa nepoznali…Lekár odišiel, sestričky ma chodili okrikovať, že nech si neuľavujem krikom tak nahlas, že či som normálna…Cítila som sa úplne neschopná a stratená…Mala som chuť sa zbaliť do klbka a schovať sa pred každým..Asi vtedy sa ma začali vypytovať na meno za slobodna, našu adresu, kopu veci, na ktoré sme mali čas pri prijme…ale to vtedy nikoho nezaujímalo…Pred samotným tlačením ma sestričky začali priväzovať, aj keď som kričala: NIE! oni, že musia…..tak mi priviazali každú nohu iným smerom..keď som na nich začala kričať, tak si to všimol aj lekár a skričal ich i on..bol tam stres, panika a zlosť…posledne emócie, ktoré som si pri pôrode predstavovala…Bolo mi do plaču…Na to všetko, som mala…mam 158cm, čo bolo na tie priviazane nohy a visiaci zadok fakt blbe…Sestričky v kuse opakovali, nech mam zavreté oči, aby mi nepraskli žilky v očiach..Zavrela som oči…Manžel mi do ucha hovoril, že mam tlačiť, nič iné som nevnímala a tlačila..Na tretíkrát sa dcérka narodila..Uvidela som ju až vtedy, keď mi povedali, že už môžem…Bola nádherná, malinká a vôbec nepľačkala….a keď mi ju konečne dali, tak krásne na mňa prehovárala…Na samoprisatie nebol čas, lebo jej nožička zavadzala pri šití….Ja som už nevládala…Dcérku doniesli merať, vážiť a priniesli mi ju až po hodnej chvíli..Lekár ma potľapkal po lýtku ako dojnú kravu, že som bola statočná a bolo…..Potom sa začal baviť so sestričkou, že kvôli tomu už „rodiť“ nebude, lebo to šitie ho pripraví o chrbát….Po tom všetkom som veľmi krvácala a sestrička na mňa nakričala, že som zašpinila košeľu, tak mi ju vyzliekla a až potom prišla na to, že nemá po ruke druhu….Na pôrodnej koze som sedela nahá, bola mi obrovská zima a nikoho to absolútne nezaujímalo…Košeľu som nakoniec dostala asi po 5 minútach a preniesli ma na vedľajšiu sálu…už s dcérkou, bez prisatia…Nezabudli ma ešte nacievkovať a potom previezť na oddelenie, na ktorom som sa trápila s dojčením..Našťastie, vďaka podpore laktačných poradkýň a detskej lekárky som sa nakoniec dojčiť naučila…

Moje predstavy boli pošliapané, moje práva a hlas takisto…Za mnoho si môžem sama, ale to čo sa NORMALNE deje, normálne NIE JE …..Z krásnej predstavy o privedení dieťaťa na svet je pre mňa bolestivá spomienka, ktorá nevybledne, bude so mnou do konca života…

Ivana, mate moju plnú podporu, lebo práve ľudia ako VY nám ženám dávajú nadej…Nadej, že pôrod vieme precítiť, že ho vieme prežiť a zažiť inak, ako číslo a prípad v nemocnici…

S úctou Juliána