Štvrté tehotenstvo nás veľmi prekvapilo, ono nás doslova šokovalo. Prišlo v tej najnevhodnejšej dobe, kedy sme prežívali veľmi komplikované obdobie. Nebránila som sa ďalšiemu tehotenstvu, ale v tej dobe som vnútorne cítila, že už chcem a potrebujem robiť niečo iné ako byť „iba“ mamou a manželkou. Cítila som veľký smútok. Viem, že som sa vôbec netešila, vravela som si, že to nie je fér a nevedela, čo robiť. No, čo môže človek robiť, keď mu Príroda, tá mocná čarodejnica, dáva znamenia? Keď sa nová dušička rozhodne poctiť ho svojou prítomnosťou? Nepamätám sa, kedy som sa začala tešiť, ale viem, že to trvalo veľmi dlho… No potom, zrazu, ma naplnilo šťastie a vďačnosť. Tehotenstvo bolo, ako všetky tie predchádzajúce veľmi pohodové a bezproblémové, aj keď úplne iné (žeby dievčatko? :)) Bruško rástlo a rástlo a ja som z každej strany počúvala, ako mi to veľmi pristane a s každým ďalším tehotenstvom vyzerám lepšie a mladšie 🙂 Zavolala som našej Nane a ona mi povedala, že v dobe, keď bude mať náš nový človek prísť na svet, má „plno.“ Plakala som a skúšala nájsť niekoho iného, aj keď som túžila, aby so mnou v deň D bola opäť moja Nana. A tak som ju skúsila poprosiť znova a ona súhlasila. Jupíííí 🙂 Od tej chvíle som vedela, že všetko bude v poriadku a krásne. Užívala som si svoje „voľné“ chvíle, keď Theo a Oliver boli v škôlke, troška som pracovala, troška odpočívala. A jedného dňa, bol to utorok, nádherný slnečný deň, 6 dní pred plánovaným termínom, som sa ráno zobudila s pocitom, že dnes by to už mohlo byť a tak som zavolala Nane, povolala naspäť z práce môjho muža (pretože som potrebovala zaviesť chlapcov do škôlky a nechcela som zažiť pocit, keby mi v električke odtiekla plodová voda :)). Nana prišla okuknúť „terén,“ a povedala, že bábätko je pripravené, ale potrebujeme sťahy. Ale keďže sa nič nedialo (ani po polhodinke strávenej vo vani v teplej vode), odišla domov s tým, že keby „niečo,“ mám jej okamžite volať (tretí pôrod, môže byť veľmi rýchly pôrod). Tak sme si s mojim mužom dali rande (keďže synovia boli v škôlke), pustili sme si film a objednali pizzu 🙂 Poobede sme išli po našich chlapcov a ja som sa začala cítiť „zvláštne.“ Cítila som, že chcem byť doma, začala som sa „zahniezďovať.“ Keď sme prišli domov, prišli prvé sťahy a ja zapretá o zárubňu som sa rozhodla, že zbalím veci chlapcom, ktorých mala strážiť moja kamarátka. Tak som jej zavolala a ona sa ma radostne opýtala: „Už je to tu?“ A bolo 🙂 Medzitým prišla Nana a odišli chlapci. A vtedy sa to začalo a moje bábätko sa definitívne rozhodlo, že je ten správny čas. Sťahy nastúpili okamžite, ako sa za chalanmi zavreli dvere a ja som si vravela, že môj muž to asi nestihne (ale stihol :)). Bolo to veľmi intenzívne, krásne, veselé, intímne. Kričala som a volala moje dieťatko, aby už prišlo, že sa na neho veľmi teším. A vtedy sa to stalo, praskla mi plodová voda. Bolo to, ako keď sa roztrhne priehrada a bol tu ON – Arthur. Bol nádherný, čistučký (vykúpaný z tej až do poslednej chvíle neodtečenej vody :)), voňavý a celý iba môj. A ja som plakala. Konečne sme sa k sebe mohli začať túliť. Prisal sa ku mne takmer okamžite a ja som sa cítila ako najšťastnejšia bytosť v celom vesmíre, stala som sa kráľovnou, unavenou, ale veľmi šťastnou. Bol to skutočne nádherný utorok, najnádhernejší a plný radosti a každý kto má radosť, sa rozhodne byť ešte lepší, ako je. Keď chceme, aby bol niekto ešte lepší, ako je, urobme mu radosť, je to jednoduché. A mne môj Arthur urobil radosť a obrovskú a robí mi ju stále!

Ďakujem milá Nana, že ste tu bola a zdieľala so mnou ten nádherný okamžik zrodenia môjho nádherného syna. A keby to malo byť znova, tak opäť bez mihnutia oka, doma!

Veronika Posar
 

Předchozí tři příběhy vyšly zde:
912. Príbeh prvý: So smutným koncom
913. Príbeh druhý: Theodor
914. Príbeh tretí: Oliver

A 462. Někdy je i hezky (opakování)