Měsíček zahradníS Ivankou som sa zoznámila cca pred desiatimi rokmi, necelý rok po pôrode prvého syna. Po nepríjemnej nemocničnej skúsenosti som sa totiž pevne odhodlala, že moje ďalšie tehotenstvo a pôrod budú na rozdiel od prvého krásne, bez stresu a v pohode. Myslela som si, že k tomu potrebujem hlavne to, aby som o problematike vedela čo najviac. Prihlásila som sa na kurz dúl a s ešte malým drobčekom som cestovala do Prahy. Nasávala som informácie a otvárala oči nad vecami, ktoré som dovtedy nevedela pomenovať, iba ich cítila.
Ivana bola jednou z tých lektoriek, ktoré ma absolútne uzemnili. Koľko len vedela hovoriť o tehotenstve. A ako inak ako môj vtedajší gynekológ. Ako podrobne vedela všetky tie veci okolo pôrodu vysvetliť. A aký postoj k materstvu – láskyplný, podporujúci a ako hovoria v Čechách „vstřícný“.
Snívala som o tom, že svoje druhé dieťatko porodím s Ivanou – kdekoľvek to bude. Stretávali sme sa sporadicky v Prahe, písali si maily a ona si vždy našla čas odpovedať na moje (niekedy hlúpe) otázky. Po troch rokoch som znovu otehotnela. A prvé čo ma napadlo bolo, že budem rodiť s Ivanou. Avšak – kilometre od Tatier po Prahu sú siahodlhé. Predpokladám, že docestovať tam autom po začatí pôrodu by som nestihla 🙂 A nasťahovať sa do Prahy – to tiež nešlo. Manžel pracoval, a staršieho syna by som taktiež „nepresunula“. Vážne som uvažovala aj nad možnosťou, aby sa Ivana nasťahovala k nám 🙂 No, je vám jasné, že to tiež nebolo reálne.
Nutne som sa s ňou však potrebovala stretnúť. Priam fyzicky som pociťovala, že ona bude tá, ktorá mi dodá pocit pohody ale aj tá, ktorá ma podporí v mojej snahe zažiť prirodzený pôrod po predošlej sekcii. V okolí v tom čase nik taký nebol…
A tak som vymyslela akciu A. Pozvala som Ivanu k nám na Slovensko prednášať. Jeden deň laikom – ženám i mužom, druhý deň odborníkom – pôrodníkom a pôrodným asistentkám a tretí deň – ten sme vyhradili pre mňa 🙂
Aké to bolo pre mňa oslobodzujúce, keď mi povedala, že nemusím chodiť na žiadnu amniocentézu ak si chcem dieťatko nechať. (Na rozdiel od môjho gynekológa, ktorý mi len sucho zahlásil: čo chcete mať blbé decko?). Aké úžasné, keď mi hovorila príbehy žien, ktoré porodili normálne aj po cisárskom reze. (V okolitých nemocniciach mi oznamovali iba toľko,  že to v žiadnom prípade nie je možné!) Všetko všetučko som chcela vedieť. A ona mi to povedala. Dodalo mi to toľko odvahy a sebavedomia ako za celé mesiace pred tým nie.
Podporila ma v tom, aby som si našla ústretovú pôrodnicu, aj v tom aby som im svoje predstavy povedala dopredu. A čo bolo dôležité, vedela som že na mňa bude myslieť, keď to na mňa na tom našom ďalekom východe príde.
Môj druhý zázrak sa narodil deň pred termínom, 200 km od domova, ale prirodzene a bez zásahov, v polohe ktorú som si vybrala, za podpory mojej najlepšej priateľky. Ostal pri mne od prvej minúty čo uzrel svetlo sveta a nik mi ho nebral preč! Po dvoch hodinách som zliezla z pôrodného kresla a oznámila svetu, že zajtra, budem kľudne rodiť zase. Vzala som si svoj mrviaci sa uzlíček a teraz už ako sebavedomá  žena odkráčala na izbu – dať vedieť Ivane, že nový človek  je už na svete… 🙂

Ľuba Lapšanská