Manžela som v pondelok ráno (3 dni pred narodením) poprosila, nech ostane doma. Celú noc som mala nepravidelné kontrakcie, čo nedali zaspať. Do obedu zase utíchli. V utorok to isté, no a v stredu som sa podvečer vybrala na dlhšiu prechádzku do lesa už s vedomím, že teraz sa to už skutočne rozbieha. Aké bolo povznášajúce predýchavať kontrakcie medzi pučiacimi a kvitnúcimi stromami. Nahlas som sa smiala nad tým rozdielom, ktorý pre mňa v spomienkach predstavovali pochmúrne nemocničné chodby. Pomedzi kontrakcie som si pospevovala, tešila som sa, že som žena a idem rodiť, že to môžem zažiť, vnímala som silu matky Zeme a sledovala som jej silu zrodenia sa, ktorú so sebou prinášala všadeprítomná jar. Všade bolo cítiť jej silu. Pučiace stromy, bzučiaci les. Viac povzbudenia som už asi ani nemohla dostať. Popri tom som prosila Anjelov a všetky bytosti, aby nás postrážili, aby všetko prebehlo hladko a krásne. Nie som veriaca, ani pokrstená, ani nesvätím pohanských Bohov. Ale od istého času cítim a verím, že niekto nad nami bdie. S tým vedomím sa mi naozaj krásne kráčalo v ústrety rodeniu  Keď som došla okolo 8 večer po dvoch hodinách domov, asistentke som už cez telefón zvestovala, že dnes to nie je planý poplach.  Podrobne sa povypytovala na všetko potrebné a dohodli sme sa, že jej zavolám o dve hodiny, ako sa to vyvíja. Bolo to celé nepredstaviteľne vzrušujúce. Také príjemné chvenie a nadšenie z toho, že to za chvíľu už bude, že dieťatko príde po dlhých mesiacoch čakania na svet. Že JA ho môžem porodiť…

Moja mamka zobrala prvorodeného na „výlet“ a prvé nocovanie mimo domu. Synček radostne bez protestov odišiel za dobrodružstvím 🙂 Dobrá kamoška od naproti priniesla fit loptu, otvorili sme fľašu kvalitného červeného vína od iného kamoša, čo sa odsťahoval na Hvar do Chorvátska a kecali sme a smiali sme sa pomedzi moje kontrakcie asi do 2 rána :-). Normálna oslavná žúrka – luxusne pri bazéne :-). Bazén sme nafúkali pri planom poplachu v pondelok, tak teraz sa už len napúšťal. Medzi časom som bola pár krát na wc, telo sa krásne vyčistilo aj bez „pomoci“ lekárov. Okolo 3 už som sa presunula do bazéna. Kontrakcie naberali na sile. Rozprávať sa mi už nechcelo. Keď som si sadla do tej teplej vody, dostala som asi desaťminútový záchvat smiechu. Bolo mi úúúúúžasne 🙂 Všetko mi prišlo dokonalé, prirodzené a vo svojej podstate jednoduché. Pri každej kontrakcii som si uvedomovala, ako sa moje telo otvára, ako mäknem, ako dieťatko púšťam von.  Po nejakom čase (už som ho nevnímala) som sa presunula na wc. Nečudujem sa, že mnoho žien porodí práve tu. Je to geniálne miesto aj poloha :-). Ak by som musela do pôrodnice, určite by som sa snažila ostať práve tu. Strávila som tu nejaký čas. Z umývadielka som pila vodu, manžel mi priniesol banán, sušené jablká a potom zase do bazéna. Presuny už boli pre mňa veľmi náročné. Bez mužovej pomoci by som už len ťažko liezla späť do vody. Kontrakcie som predýchavala dosť hlasno. Ako také hlasné milovanie. Len som začula, že manžel pomedzi to všetko asi dva krát volal našej asistentke a všetko jej referoval.  Keď prišla, už sa pomaličky brieždilo. Bolo to dokonale načasované. Skôr by ma to možno vyrušovalo. Akoby vedela, že potrebujem veľkú dávku intimity a súkromia, aby som sa uvoľnila a mohla si to prežiť podľa seba. Bez zásahov, riadenia, vyšetrení… Veľmi opatrne ma uložila, vyšetrila a zase uložila na bok, aby som si oddýchla pred cieľovou rovinkou. Bolo to na 7-8 prstov. Jediné vyšetrenie, oproti tým mnohým bolestivým v nemocnici… Pomedzi intenzívne kontrakcie som si ešte aj pospala 🙂 Po nejakom čase ma naša PA prebrala zo snov a povzbudila, že teda už je čas „zabrať“. Popravde, bola som po tých dňoch bez spánku aj dosť unavená. Želala som si, nech to už skončí. S odstupom času si uvedomujem, že som po príchode asistentky prestala s kontrakciami spolupracovať. Akoby som časť svojich kompetencií presunula na ňu. Možno to malo za následok, že som ich vtedy začala vnímať ako veľmi rušivé až bolestivé.  PA mi vtedy pomohla vstať, „zavesila“ ma na manžela, nech sa trošku gravitácia pridá k práci a v tom momente som mala pocit, že mi strašne treba cikať. Tak som išla zas na wc-ko. Tam sa ozvalo hlasné „PUK“ a doslova zo mňa vystrelila plodová voda. Praskli obaly, ktoré až doteraz dieťatko v pôrodných cestách chránili. Po naozaj malej chvíľočke prišiel obrovský tlak „na stolicu“. Po dvoch takýchto kontrakciách už ma PA aj s manželom ťahali z wc-ka so smiechom, že im tu porodím na záchode 🙂 Asi do 10 minút už sa drala hlavička. Ten pocit, keď som si ju nahmatala a pocítila v dlani, je nezabudnuteľný. Stále sa mi vynorí, keď ho pohladím. Veľmi ma to potešilo a povzbudilo. Pri ďalšej kontrakcii som už tlačila ako divá, aby už bol vonku. Táto posledná fáza bola úžasná. Dokonca až príjemná! A on sa tlačil tiež. Keď vyšla hlavička, hneď predral von aj celú rúčku, a prichádzal ako superman 🙂 Ešte ani poriadne nevykukol a už otvoril oči a takto trčiac na pol ceste medzi týmto a tamtým svetom kričal na privítanie. Pri ďalšej kontrakcii vyšlo telíčko a ja som si ho voňavého, kričiaceho mohla v slzách dojatia konečne objímať, držať a nepustiť. Aj teraz, tak ako po prvý krát, som plakala. Ohromným šťastím. A pomedzi to som ďakovala PA. DOKÁZALA SOM TO! JA SOM TO DOKÁZALA! MY SME TO DOKÁZALI!!! Zaplavovali ma neskutočné pocity. Ohromná sila radosti a neopísateľného šťastia z toho voňavého pokladu v mojom náručí. Mojom. A nikto mi ho nebral! Boli sme tu všetci. Spolu. V slzách radosti a dojatia…

A ostatné veci? … Po dvoch hodinách som sa osprchovala, PA ma starostlivo postrážila, keby sa mi hlávka od radosti motala, no cítila som sa výborne. Žiadna únava a bolesti. Teda sliznicu mi superman potrhal, keď sa svojou rúčkou dral napred na svet. Tak to trošku štípalo. Ale po týždni to už bolo zabudnuté. Pozorne ma skontrolovala, prezrela, prezrela ďieťatko. Keďže sme si želali ho aj odmerať a odvážiť, tak sme si aj štatistiku urobili. Žiadne studené váhy pôrodnice, ale taká rozkošná závesná taška 🙂 Po povestných dvoch hodinách prišla aj babka s našim starším. Tak už sme naozaj boli všetci  :-)…

PA sa starala o všetko. Od príchodu mi pripomínala, že mám piť, jesť, masírovala ma, držala, keď bolo treba, podkladala plachty, podložky, utierala, obliekala, vyzliekala, prikrývala, odkrývala, povzbudzovala, alebo len ticho čakala… Presne, ako bolo treba. A bdelo sledovala všetko ostatné. Jazvu, ozvy, … Sledovala a spoznávala nás celé tehotenstvo. Vedela, čo očakávam, a čo asi budem potrebovať. Vedela, že ak príde kríza, budem potrebovať podporiť, povzbudiť. No najdôležitejšie bolo, aby som ja sama zistila, že rodím ja. Nie pôrodník alebo asistentka. Ako to zvyknú hovorievať – koľko žien už „odrodili“. Len a len ja môžem porodiť svoje dieťa a len ja to dokážem. Ako mi hovorievala, je to skutočná fyzická práca. A bola aj náročná. No milión krát vyvážená pokladom, ktorý sa slovami nedá opísať. Nie len v podobe dieťaťa na konci, ale osobným rastom a prežitkom, ktorý žiadna sekcia či epidurál nesprostredkuje. Pre mňa bol tento zážitok veľmi, veľmi prínosný, ozdravujúci staré jazvy na bruchu, ale hlavne na srdci a prinášajúci svetlo a nádej do našich životov. Som nesmierne vďačná všetkým ľuďom a anjelom strážnym, ktorí pri nás stáli a verili nám.

A čo by som ešte dodala na záver? Pre niekoho mohol byť náš zámer rodiť doma najväčším hazardom a nezodpovednosťou. Obzvlášť po našej prvej sekcii. Moje rozhodnutie však vyplynulo z podrobného preštudovania mnohých zdrojov. Čísla moje racio nepustili a cítenie zas dôvera a intuícia v život a zdravé procesy v mojom ženskom tele. Obrovský prínos mala pre mňa bdelá starostlivosť a dohľad PA. Bez nej by som to nezrealizovala. Odborný, rešpektujúci dohľad, profesionálny prístup a starostlivosť. Som rozhorčená a smutná zo situácie, v akej musí pracovať. Miesto podpory a hlbokej úcty prekračuje polená, ktoré sa jej hádžu pod nohy… Želám si, aby všetky ženy mohli dostať takúto krásnu príležitosť zažiť nádherný príchod svojich detí, aby mohli osobne rásť a nadobudnúť tú hlbokú dôveru v seba. Pretože dnes už viem, že tak, ako som to prežila ja, tak to nie je nič výnimočné. Tak je to úplne normálne.

A ešte – veľká vďak patrí Janke Ivaneckej. Dule, ktorá svojou prácou vnáša poznanie a svetlo do mnohých životov, zachránila nespočetne veľa pôrodov, pomohla mi pri mojom raste, podporila, keď bolo treba, ukázala cestu, keď som sa strácala a každý pondelok cvičí s tehuľkami, aby cítili a vnímali svoje telo a dieťatko v ňom 🙂 Janka, ĎAKUJEM!