Chcela by som sa podelit o príbeh našej rodiny, ako sa rodili deti od mojej prababičky až po môjho syna.

1. Prababička

cca. 1884 – 1962

Rodená Prešpuráčka, vyrastala s otcom, bratom a zlou macochou. Aby čo najskôr sa dostala z domu, veľmi mladučká, asi 16-ročná sa vydala za vdovca o 21 rokov staršieho (mal jednu dcéru, ale tá bola na tú dobu veľmi progresívna a cestovala po svete). V rozmedzí rokov cca. 1910 až 1934 mu porodila 15 detí. Všetky sa dožili vysokého veku, 7 žije doteraz. (v roku 1936 sa narodilo ešte jedno dievčatko, ale zomrelo asi po 3 dňoch, vraj malo „zauzlené črevá“, ale tam mohol byť aj nejaký problém kvôli vysokému veku rodičov, tak to nepočítam).

Žili v Bratislave v širšom centre vo veľkom dvojizbovom byte. Všetky deti sa narodili doma. Kojené boli dovtedy, kým sa narodilo ďalšie bábätko. Pradedko bol vyučený obuvník, ale robil technika v plynárňach. Napriek toľkým deťom nikdy netreli biedu, deťom sa dostalo vzdelania (veľa z nich malo maturitu, dvaja bratia konzervatórium, babka a jeden brat vysokú školu). Vždy chodili krásne čistučné s mašličkami, prababka bola pravideľne pozývaná k T.G. Masarykovi.

Moja babka sa narodila v r. 1930 ako štvrtá najmladšia. Ona, ale aj iní súrodenci, sa však ako keby hanbili, že pochádzali z takej veľkej rodiny, nikdy mi nechcela povedať, koľko ich bolo, alebo ukázať mi, kde bývali (väčšinu mi hovorila mama), aj keď sa podľa mňa nie je za čo hanbiť!

Z tých súrodencov dve sestry sa rozhodli nemať deti, ostatní mali iba 1-3 deti, viac nie.

2. Babka

nar. 1930

Babka mala iba jednu dcéru, moju mamu. Narodila sa v roku 1956, teda už za komunizmu. Babka rodila doma (!), aj keď mala s tým nejaké opletačky, že nešla do pôrodnice. Rodila ju stará pôrodná asistentka, čo rodila aj ju a jej niektorých súrodencov. Všetko by bolo super, kebyže sa do toho nezaangažovala dedkova sestra. vojačka z povolania a lekárka (čerstvo vyštudovaná už na komunistickej ideológii a sovietskom zdravotníctve). Prišla z Českej Lípy na „predĺženú dovolenku“ do Bratislavy a tam nastolila fakt že vojenský teror. Dieťa má mať režim, kŕmiť PRESNE každé tri hodiny (ak bola mama hore a plakala, stála pri hodinách a nedovolila babke ju nakojiť, kým neboli presne tri hodiny, susedia sa sťažovali, že čo to dieťa stále reve), ak malá náhodou spala a bol čas, tak ju zobudila… no hrôza.

Babkin vzťah k mame bol DIVNÝ. neviem, do akej miery môže za to hentá teroristka, ale výsledok bol asi taký, že babka jej od útleho detstva vyčítala, koľko bolesti pri pôrode jej spôsobila. ako pri jej porodení trpila, že viac už nechce mať deti, že to jedno jej stačilo a nech ani ona nikdy nemá deti. Nedovolila jej mať dlhé vlasy a násilím ju strihala nakrátko. (mama si nechala dlhé vlasy narásť až na vysokej škole).

Babka mi ani nikdy nechcela povedať, ako dlho moju mamu kojila. V albume som ju videla s fľaštičkou už ako malé mimi a babka musela ísť aj dosť skoro do práce v tej dobe, tak asi to nic moc nebolo.

3. Mama

nar. 1956

Klasický príbeh z 80-tych rokov. Týždeň v pôrodnici, deti nosili na kojenie každé 3 hodiny. Vraj ma vždy priniesli s hrozným plačom a komentárom: „Na, tu máte tu hladošku.“
Podľa mňa som mala obrovskú separačnú traumu, lebo som veľa plakala a stále som chcela sa iba pestovať. Na tvrdom stole v kuchyni som zaspala hneď, keď boli ostatní naokolo, sama v postieľke ani za nič. V kočíku som vrieskala.

Na tú dobu som bola zázračne 1 rok výlučne kojená (odmietala som akékoľvek príkrmy). Mama to teda zvládla statočne, aj keď si asi dosť vytrpela, lebo ako sa vtedy hovorilo, po každom kojení treba vyprázdniť prsník a tak stále odstrekovala a mala mlieka ako pre regiment vojakov. Spomína, že mala strašne boľavé prsia a že kojenie ju bolelo, asi z toho a asi som ani nemala 100% dobré prisatie, lebo mi dávali vodu a čaj z fľaše.

Materská bola vtedy 1 rok, tak keď sa musela vrátiť do práce, tak to so mnou „sekla“ zo dňa na deň. Nič som nechcela jesť až po cca. týždni hladovky a iba vody a čaju som si dala šniclu 🙂

Keď som sa narodila, otec bol na vojne a tam si našiel inú ženskú a viac sa k nám nevrátil .

Tak sme boli u babky a dedka a z priestorových dôvodov sme nakoniec s mamou skončili na dvojlôžku a verte neverte, spala som pri nej až kým som sa nevydala. 🙂 Bolo to super, večer sme sa rozprávali, pritúlili a aj keď sa po čase babka s dedkom odsťahovali, tak sme si „pelíšek“ ponechali.

4. Ja

nar. 1982

Synček sa narodil v júni 2012. Určite som vedela, že nepôjde do svojej izbičky ani že nebude plakať, ale všade som čítala, že „najbezpečnejšie miesto pre bábätko je postieľka v rodičovskej spálni“, že dospelý môže bábätko zaľahnúť… a aj som vtedy tomu verila. Mali sme kočík, postieľku, monitor dychu…

Synček sa narodil rýchlo naplánovaným cisárskym, lebo už bol otočený dole hlavou, potom sa zase vrátil hore hlavou a doktor sa bál, že sa obmotá šnúrou a aj mal pravdu. Vyberala som si „naj-baby friendly“ namocnicu v Bratislave, ale dopadlo to neslávne. Žiadny kontakt po pôrode, hneď ma previezli na JIS-ku. Malý sa narodil v piatok pred 16:00 a na izbu som ho dostala až v nedeľu ráno! Medzi tým mi ho priniesli iba dva razy! Prvýkrát ešte v piatok v noci na JIS-ku, položili ho vedľa mňa, to sa krásne prisal a sal možno aj pol hodiny v kuse, druhý raz mi ho doniesli v sobotu večer, ledva som sedela, sestrička mi ukázala polohy, ale potom odišla, ja som len tupo civela na spiace dieťa a nevedela som, čo si mám s ním počať, bála som sa ho rozbaliť z perinky, položiť ho.

Našťastie, bol jún a bolo teplo, tak som ho mala väčšinu času mimo perinky, krásne cical. Aj keď som sa napočúvala od môjho pôrodníka, že nech ho nedojčím dlhšie ako 10 minút, lebo budem mať choré prsníky (! – WTF), strčili mu dudel aj glukózu, keď plakal, potom dostal novorodeneckú žltačku a sušili nás tam celkovo 8 dní. Nie som lekár, ale myslím, si, že tú žltačku mal z toho, že nemal kolostrum hneď od začiatku života a nemalo mu čo odbúrať ten bilirubín.

Zostručním to 🙂 Postieľka je rekvizita a sklad haraburdia, kočík je zložený hore v skrini. Malúch spí v našej posteli, kojí sa doteraz, inak ako na prse nezaspí. Nosil sa až do septembra 2014, potom zrazu odmietol. Je to nežné, empatické, láskyplné stvorenie, pritom bystré a všetečné. Dúfam, že ten nešťastný štart do života prekonal a že to v ňom nezanechalo následky.

Na fotkách z kočíkovania vidím, že to dieťa sa netvári šťastne, že je strunulé a v napätí.

Kebyže toto video vidím skôr, nikdy by môjho malého nedela do kočíka ani na minútu:

Teraz čakám druhé dietatko, čo by sa malo narodiť koncom mája a musím si to zariadiť inak, cisársky nechcem, zvažujem susedný Hainburg (pôrodná asistentka Eva Bauer) alebo Kyjov. Škoda, že Krnov je tak ďaleko, inak by bola voľba jasná.

Kočík predám a za utŕžené kúpim nejakú krásnu farebnú šatku, kým babulenko do Manducy dorastie 🙂

Majte sa krásne, všetko dobre,
Zora

 

Tento příběh vyšel na Příbězích zde: 974. Generační dědictví